Učiteľský sen

Autor: Lenka Loncová | 17.2.2012 o 10:57 | (upravené 18.2.2012 o 11:46) Karma článku: 10,64 | Prečítané:  1351x

Už v piatej triede základnej školy som vedela, že sa raz postavím za katedru. Vtedy som svoju budúcnosť videla v nemčine. Dokonca som si vytrvalo odkladala zošity, o ktorých som si vtedy myslela, že budú neoddeliteľnou súčasťou mojej budúcej výučby. Mala som asi desať, no už vtedy som vedela, ktorým smerom chcem ísť a čo ma baví. A tak som postupne všetko prispôsobovala dosiahnutiu svojej méty...

Pamätám si, ako som na povale „vyučovala mladšiu sestru a susedku, ktoré mali sotva šesť rokov. Aj to, ako som sa po skončení základnej školy definitívne rozhodla pre slovenčinu a angličtinu. Nakoniec som sa v jeden pekný deň vybrala na skusy do Bratislavy a, čo čert nechcel, nasledujúcich päť rokov som takmer každý pracovný deň pendlovala medzi Mlynskou dolinou, Šafárikovým námestím a Gondovou ulicou. Pobyt na bratislavskej Alma Mater ma síce občas napĺňal pochybnosťami, či vôbec mám na to obšťastňovať akademickú pôdu svojou prítomnosťou, no v júni 2010 sa definitívne ukázalo, že som na to mala. Nasledovalo pätnásť minút slávy a potom skok do reality.

Keby som verila na náhody, napísala by som, že práve jedna z nich môže za to, že som sa opäť ocitla na pôde gymnázia vo svojom rodnom meste. Poznáte to staré známe klišé „človek mieni, pán Boh mení. Ja som teda mienila zostať v našej Kráske na Dunaji, ale On to tak trochu zmenil, za čo som Mu teraz nevýslovne vďačná. Bratislava bude mať vždy miesto v mojom srdci, ale na Žilinu jednoducho nemá... Dosť bolo však lokál patriotizmu, o tom som písať nechcela. Poďme späť k školstvu. Mnohí nechápali a ešte viacerí dodnes nerozumejú tomu, prečo chcem ísť učiť, keď na výplatnej páske uvidím minimálne prvý rok sotva štyristo eur. Nemám rada frázy o tom, že učenie je poslanie. Je to práca, o ktorej platí to, čo aj o iných povolaniach - ak vás baví to, čo robíte, robíte to dobre. Netvrdím, že mi decká občas nelezú na nervy, že mám chuť každý deň vymýšľať nové kreatívne aktivity a aj tak v ich tvárach vidieť nezáujem a chuť ísť čím skôr na obed. Nie. Ale keď tak nad tým premýšľam, prečo som vlastne podľahla školstvu, myslím, že je to najmä preto, lebo nikdy neviem, čo ma tam čaká. Nikdy sa nedá pripraviť na všetky situácie, ktoré nastanú. Taká je práca so živým materiálom a len pri nej sa ukáže, ako dokážete zvládať improvizáciu, stres, radosť, letargiu, vtipné či uštipačné poznámky... Mladí ľudia ma fascinujú. Hoci medzi nami nie je až taký veľký vekový rozdiel, aj tak čoraz viac vidím, ako medzi nami postupne rastie priepasť v zmýšľaní, najmä v pohľade na humor, dospelosť, zodpovednosť a slobodu. Učím rada, rada sa stretávam s mladými ľuďmi, ktorí sú pre mňa veľa ráz neskutočným obohatením a sama sa od nich mám čo učiť.

Vo vzťahoch si vážim úprimnosť a čestnosť, a tak je tomu aj vo vzťahu s mojimi žiakmi. Vždy sa nájdu takí, čo vás budú kritizovať, ale veď kritika je najmä mladým vlastná - keď som na nich prísna, nemám pochopenie a chcem od nich veci, ktoré v reálnom živote nevyužijú, keď som benevolentná, nič ich nenaučím. Vyberte si. Aj tak budem vždy na vine ja. Ale to ma trápi najmenej, pretože vnútri vždy viem, či bola moja reakcia oprávnená a primeraná alebo nie. Každý robí chyby a tvrdiť, že ja nie, by bolo hlúpe. Myslím, že keď dá učiteľ občas za pravdu žiakom, nestráca autoritu. Naopak, ukáže im, že aj on je človek, aj on si dokáže priznať chybu, ba čo viac, vie ju aj napraviť!

Milujem učenie, no aj tak nie je všetko také, ako som na začiatku čakala. Len ten, kto školstvo zakúsi na vlastnej koži, má právo posudzovať. Určite nebudem jediná, keď sa posťažujem na neuveriteľnú byrokraciu a zbytočné plnenie úloh, ktoré vymýšľajú ľudia, čo nikdy neskúsili učiť v základnej alebo strednej škole. Samozrejme, že vždy rada provokujem „prázdninami a tým, že často končím už okolo druhej popoludní, ale opäť nie je všetko zlato, čo sa blyští... Ako učiteľka jazykov viem svoje o testoch zameraných na gramatiku, slovnú zásobu, počúvanie, čítanie s porozumením, o diktátoch, päťminútovkách, slohových prácach... Neuveriteľné množstvo hodín strávených prípravou, vymýšľaním stále nových verzií a ešte väčšie množstvo času stráveného čítaním, opravovaním a hodnotením. Som presvedčená, že o pár rokov to bude chcieť pauzu a mám také tušenie, že to bude úzko súvisieť najmä s administratívnymi činnosťami a neustálym pripravovaním nových a nových testov a ich následným opravovaním... Prečo nedokončíme, čo sme začali, a stále sa snažíme niečo reformovať a meniť? Veď výsledkom nemôže byť nič iné ako len zmätok a chaos. Úprimne obdivujem ľudí, čo v školstve vydržali viac než desať rokov, no zároveň sa desím toho, ako to muselo ovplyvniť ich životy. Možno sa desím zbytočne, možno tak dopadnem aj ja, možno v tomto prostredí dlho nevydržím... Ktovie. Teraz však viem, že učenie ma ešte baví, že učiť chcem. Nie preto, aby som mohla skúšať, testovať, opravovať a hodnotiť. Nie preto, aby som časom poskočila do vyššej platovej triedy. A už vôbec nie preto, aby mi ľudia závideli prázdniny. Každý deň sa v škole vyskytujem preto, aby som do svojho života vpustila masu ľudí, ktorí ma majú radi, aj tých, ktorí ma nevedia vystáť, pretože tí všetci sú pre mňa výzvou a bohatstvom, ktoré formuje môj postoj k životu a ľuďom, ktorých mám okolo seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?