Autobus sa vliekol ako vždy, hoci na cestárov sa v júni už len ťažko vyhovára. Jej to neprekážalo. Milovala pocit, keď si mohla na 20 minút zdriemnuť. Hoci nepatrila k tým, čo nevedia vystáť niekoho z kolegov či nebodaj šéfa - mala miesto, o akom vždy snívala. Aj keď z času na čas sa horlivo pridávala k tým, čo pri pive frflú na to, ako nič nestíhajú a ako nie sú ohodnotení, v kútiku duše vedela, že to všetko je len naoko. Tešila sa z nového dňa. Práve v tej chvíli ju napĺňal hrejivý pocit, že opäť uvidí milé tváre, s ktorými tak rada chodieva do divadla, na volejbal alebo len tak si posedieť pri káve.
Dopoludnie prebehlo hladko, tak ako čakala. No popoludní sa jej zmocnil pocit, ktorý ju zaskočil. Súmrak sa vkradol do štvrtkového dňa. Taký je život, pripravuje nám prekvapenia a nikde nie je napísané, že vždy musí byť všetko super, fajn, skvelé, úžasné... (Možno len v profiloch na Facebooku.)
Doteraz jej je tak trochu smutno. Smutno z rozhodnutí ľudí, o ktorých si vždy myslela, že nie sú úzkoprsí. Teraz sa zdá, že sa mýlila. Klišé vraví, že mýliť sa je ľudské. Ale prečo musia dobrí ľudia platiť za chyby a zlé rozhodnutia druhých, dokonca aj blízkych, čo im nečakane podrazili nohy? Prečo keď niekto padá, tak sa skoro vždy nájde niekto iný, kto ho ešte aj kopne? Asi aby si potom lepšie vychutnal vstávanie z dna. Ale načo to všetko? Sklamaná je z ľudí, od ktorých by niečo podobné nikdy nečakala... Škoda.